• » Můj tip: Osmá část pokračování příběhu Linie života s názvem "Večeře".
  • » Je tu další část příběhu Ve jménu Virginie. Zde je odkaz na aktuální díl s názvem "".
  • » Brzy se zde na přání objeví nový příběh od mého známeho. Předběžný název zní Modrá. Snad se Vám bude líbit!

Kráľovstvo vlkov - To z minulosti

22. března 2011 v 17:43 | Simča
2. část - To z minulosti





(Sarai)
Zarazilo ma, že je niekto v moje izbe, keď som do nej s plačom vbehla. Mala som dojem, že v poslednej dobe, len plačem. Že ani nemôžem byť šťastná. Ale teraz som hľadela do neprirodzených modrých očí a mala som chuť sa rozosmiať. Upír vypadal, že ani netuší, ako sa tu ocitol, ale moje oči rýchlo vyhľadali odsunuté zrkadlo s tajnou chodbou. Tak palác má tajné chodby? Bod pre mňa. Prekrásne modré oči ma prosili, nech nekričím. Uvažovala som, odkiaľ mi je to krásne telo atléta a dokonalé ostré rysy tváre, také povedomé. Vlasy mu voľne padali do tváre, boli strapaté. Boli tiež neprirodzené, červené, ale jemu to tak dokonale pasovalo. Bledá košeľa viac odhaľovala, ako zakrývala. Nadýchla som sa a on stuhol.
Vydýchla som, ani neviem, čo by som mu povedala. Upír zaspätkoval a rozbehol sa chodbou preč. Rýchlo som pobehla k otvoru, ale on sa stratil v tme. Nemohla som ho nasledovať, lebo som chodby nepoznala. Netušila som, kam vedú. Chcela som za ním zakričať, aby neutekal, ale slová sa mi z pier nepredrali. Len jemne som zrkadlo za ním opäť zavrela a oprela sa oň. Slzy mi už po tvári nestekali. Vonku som počula zúriace počasia a blesk osvetlil izbu. Ja som mala chuť smiať sa. Prvýkrát za svoj život z hĺbky srdca a prečo? Lebo z mysle mi nešli modré oči.
,,Sarai!" zo zamyslenia ma vytrhol krik mladšieho brata, ktorý mi vbehol do izby. Bol vystrašený a rýchlo bľabotal. ,,Sarai! Kráľovská svorka sa vrátila domov a niekoľko jej členov je mŕtvych. Kovu je vraj zranený," srdce mi vynechalo úder. Opojenie, ktoré som pred chvíľou pociťovala, zmizlo. Kovu bol o pár sekúnd mladší ako ja. Môj brat, dvojča. Ako to, že som nepoznala, že má problémy? ,,Rýchlo, Sarai!" popohnal ma Simona a rozbehol sa preč. Modré šaty za mnou len tak viali, keď som sa ho nasledovala.
,,Princezná! A čo dobré spôsoby?!" počula som podpichovačný hlas Zosime, ale ignorovala som ho. Otec by mi za to, že utekám, vynadal. Tak sa princezná nespráva. Ale ja ich všetkých kašlem, ide o môjho brata!!
,,Kovu!" brat vletel na ošetrovňu o chvíľu skôr ako ja. Počula som, ako Kovu bolestne zasykol a následne sa mi naskytol pohľad na izbu. Ošetrovatelia lietali medzi lôžkami a venovali sa pacientom. Mnohým ťažko zraneným. Simon už v úľave zvieral brata okolo krku. Musel mu potlačiť ranu na bruchu. Preto Kovu zasykol.
,,Čo je krpec? Snáď sa nebojíš o mňa?" zatiahol Kovu frajersky a bračeka šetrne odstrčil. Simonovi sa na tvári leskli slzy úľavy.
,,Čo sa to pre boha stalo? To ste narazili na tisícku upírov?" poobzerala som sa po ošetrovni. Bola tu väčšina jeho svorky.
,,Getmer a Herdis sú mŕtvi," šepol Kovu a vážne sa na mňa zahľadel rovnakými očami, ako som mala ja, aj Simon. Očami našej matky. Očami farby tmavého oceánu. Čierne vlasy nosil sčesané dozadu. Bol typickým príkladom krásnych polobohov. ,,Napadli nás dvaja upíry, len dvaja. Alebo lepšie povedané, pôvodne sme mi napadli ich," nadvihla som bledé obočie. ,,Moji najlepší ľudia," rozhodil rukami na izbu. ,,A aj tak sme ich ledva zajali. Som rád, že sme ich nezabili, lebo ja ich plánujem mučiť pekne dlho. Zabili dvoch mojich priateľov. A pritom sú to len obyčajní upíry!" zvrčal.

~*~

(Salix)
,,Salix? Si v pohode?" Kayla ku mne pristúpila a ja som sebou trhol, keď mi jej ruka dopadla na rameno. Jej zvláštne vlčie oči boli ustarostené. ,,Si nejaký nervózny."
,,Nič mi nie je," odbil som ju pohotovo a ďalej som chvejúcimi sa rukami umýval hrnce. Pokiaľ princezná niekomu povie, že mala upíra v izbe. Upíra, ktorý tam nemal čo robiť, rýchlo sa dopracujú ku mne a som mŕtvy.
,,Salix, na chvíľu si sadni. Sintia to dorobí," Kayla kývla na jednu z upírok a tá okamžite poslúchla. Kayla ma prinútila sadnúť si a prstami s dlhými nechtami mi prešla po tvári. ,,Tak povieš mi to?" záporne som pokrútil hlavou.
,,Myslím, že som si urobil veľký problém. Išiel som tajnou chodbou a vošiel som, kam som nemal," šepol som nešťastne.
,,Pokiaľ do kúpeľne kráľovnej a videl si ju nahú, tak to ti garantujem, že ti vydlabú oči," povedala vážne, ale kútiky úst jej zacukali. Pochybovala o tom, že by sa mohla trafiť.
,,Horšie," odvetil som. ,,Vadilo by ti, keby som išiel dnes domov skôr? Môžeš mi to pokojne odrátať z výplaty," vstal som.
,,Pokiaľ ti niečo odrátam, tak umrieš od hladu," odvetila pobavene a pohodila dlhšími ryšavými vlasmi. ,,V pohode, choď sa vyspať toto tu už dokončíme." Chytila ma za lakeť a vyviedla ma k vchodu. ,,Len nech ťa veľmi nezaregistrujú stráže. Mohla by som mať potom z tohto problémy."
,,Neboj sa. Dám si pozor ako vždy," usmial som sa na ňu a dúfal som, že nie naposledy. Dnes som nemusel k Basterovi, keďže skúšku som mal až zajtra a prvý konkurz vyhlásil až na utorok. Dnes sa aspoň vyspím do tej deviatej, lebo o desiatej musím byť zase v Deamone.

~*~

(Simon)
Keď sme od brata odišli, Sarai sa vrátila do izby, ale ja nie. Ja som sa vybral tam, kam som mal zakázané chodiť. Tam, kde som vedel, že sa zavierajú ulovení upíry. Zbehol som dole do kobiek a netrvalo mi dlho, nájsť tú správnu.
,,Máme tu hosťa," započul som hladký skoro výsmešný hlas. Nahmatal som svetlo a zapínač šťukol. Celá miestnosť bola ohraničená klietkami, ale len jedna rovno predo mnou nebola prázdna. Srdce mi vynechalo úder. Dvaja upíry. Vypadali, že nemajú ani škrabanca. Jeden sedel na zemi a so zaujatím si ma obzeral. Druhý stál a na perách mal výsmech. Vyraz mi však dych. Upír s výsmešným výrazom, bol dosť vysoký, ledva v tej klietke mohol stáť. Dlhé, uhľovo čierne vlasy mal kučeravé a miesto očí mal chladný kov. Oči sťa bledá, modrunká oceľ. Pery hriešne vykrivené v pobavení. Mal na sebe čierne rifle s hrubým opaskom a čiernu košeľu, ktorá bola na vrchu rozopnutá a ukazovala výrazné svaly jeho hrude. Na krku mu viselo pár krížikov ako výsmech. ,,Čo keby si ku mne prišiel, maličký?" natiahol ruku cez mrežu a ja som mal chuť, mu vyhovieť.
,,Je to jej syn," ozval sa ten, čo sedel a ja som sa ako keby vytrhol z tranzu. Nebol taký majestátny ako ten s modrými očami, ale tiež vyrážal dych. ,,Cítim to v jeho krvi. Cítim jej krv." Tento upír mal dlhé, čierne vlasy a vyzeral skoro až seriózne. Tvár jemnú, detskú, aj keď istým spôsobom mužskú a príťažlivú. Vyžarovala z neho zvláštna múdrosť. Oči mal šedé, ale živé, nie tak chladné ako ten druhý.
,,To je mi úplne, ale úplne, že jedno," odsekol krásny upír s chladnými očami. ,,Sme tu uväznený pokiaľ si si to nevšimol. Čo tu vlastne chce to jej decko?" pozrel na mňa.
,,Prišiel som sa pozrieť do očí upírom, ktorých krik ma bude budiť zo spánku. Lebo môj brat si vás podá. Zabili ste mu priateľov," zdvihol sa vo mne vzdor, ale srdce som mal až v krku. Títo dvaja zabili dvoch členov kráľovskej svorky a aj Kovu mal s nimi problémy. Ďalšia vec, ktorá na nich vyrážala dych, bola tá, že boli civilizovaní a to sa v tejto dobe už vidieť nedalo. Upíry boli len hlúpe zvery, kým sme na nich nezapracovali my.
,,Alebo si sa skôr prišiel pozrieť na upírov, ktorí ti skoro zabili brata," povedal ten, čo sedel a zahľadel sa mi do očí. Pocítil som k nemu rešpekt. Prečo? Je to len hlúpy upír!
,,Kovu bude v poriadku a vy dvaja budete mať problém, aj otec bude zúriť, až sa to dozvie," na tvári upíra s chladnými očami sa znovu mihol pohrdlivý úsmev. Keď sa takto usmieval, bolo mu krásne vidieť dlhé špicáky.
,,Tvoj brat sa volá Kovu? Sestra je Sarai, to viem. A myslíš tým, že tvoj otčim bude zúriť," opravil ma a ja som prekvapene pootvoril ústa. Ako to vedel, hlúpy upír. Skoro nikto nevie, že nie som Lusienov syn. Málokto vie, že matka ho podvádzala celkom bežne a raz sa stala malá nehoda. Ja.

~*~

(Sierra)
,,Kovu!" vbehla som na ošetrovňu, jemne som si objala syna, aby som mu nespôsobila zbytočnú bolesť a prebehla som ho pohľadom. ,,Si v poriadku?"
,,Tu nemáš, čo robiť? Dobre vieš, že otec nenávidí, keď jeho žena chodí na takéto miesta," vytkol mi a moje tmavomodré oči sa nervózne poobzerali, ale ja som na ňom videla, že je rád, že som tu.
,,Je mi úplne jedno, čo si ten bastard myslí," odvrkla som otvorene a rukou som mu prešla po tvári. ,,Môj syn sa zranil, takže mi je to úplne jedno."
,,Tí upíry, mami, boli divní. Boli hrozne silní. Neprirodzene silní," pozrel zahanbene do periny. ,,Robil som, čo som mohol, ale nestačilo to. Dvaja mizerní upíry? Sám ich zvládnem niekoľko naraz. Dokonca ten jeden mal na krku kríže."
,,Čože?" prekvapene som na neho vyvalila oči. Zarazil sa, nečakal takú moju prudkú reakciu. ,,Kríže? Ako vyzerali tí upíry?"
,,No jeden bol taký dlhovlasý, čiernovlasý a ten ďalší mal vlasy tuším tie čierne. Čo ja viem?!" rozčúlil sa mierne. ,,Boli to upíry. Viem, len toľko, že ten bastard, čo ma pohrýzol, mal na krku kríže. Zapamätal som si to, lebo na upíra je to neobvyklé. Majú ku krížom rešpekt."
,,Netušíš, ako sa volali?" spýtala som sa ho stratená v spomienkach.
,,Si si istá, že ti je dobre, mami?" pozrel na mňa trochu ako na blázna. ,,Ja si od upírov nezvyknem pýtať autogramy predtým, než ich strčím do klietky."
,,To je fakt, ospravedlň ma, hej," rýchlo som mu vtisla bozk na čelo a rozbehla som sa chodbou dole do kobiek. Tam sú nový väzni. Modlila som sa, aby som sa plietla. Oni to byť nemôžu. Myslela som si, že už sú roky mŕtvy.
,,A ako sa má matka?" započula som známy hlas a srdce mi vynechalo úder. Neplietla som sa, ten hlas určite patril Julianovi. Zacítila som pach svojho najmladšieho potomka a ešte som zrýchlila.
,,Simon!" vošla som do kobky. Môj syn stál neďaleko od cely, v ktorej boli uväznení presne tí, čo som si myslela. Julianove oči zažiarili, keď ma uvidel a Dragan sa podlo usmial. Tie jeho zákerné úsmevy ma vytáčali už pred storočiami. ,,Tu nemáš, čo hľadať!" Simonove oči boli mierne vyplašené. Tlkot jeho srdca som počula až príliš zreteľne. Bilo rýchlejšie. Tí dvaja by mu mohli ublížiť, keby pristúpil bližšie ku klietke.
,,Ani ty tu nemáš čo robiť, v podstate," oponoval opatrne, ale pod mojim hnevlivým pohľadom sklopil zrak. ,,Chcel som sa len pozrieť do tvárí tým, ktorí ma skoro pripravili o brata."
,,Choď hore, Simon! Hneď!" ukázala som von z miestnosti. Simon len prikývol a poslúchol ma. Neušlo mi, že sa ešte po upíroch obzrel. ,,Skoro ste zabili môjho syna!" pretisla som skrz zuby a nestarala som sa o to, či už je Simon z dosluchu.
,,Rád ťa vidím, Sierra. Si stále rovnako prekrásna," pochválil ma Julian a jeho oči na mňa hľadeli nežne.
,,Môj syn leží na ošetrovni. Strč si svoje lichôtky niekam! Skoro ste ho zabili!" hnev matky vás vždy rozžeraví do bleda.
,,Len sme sa bránili," odvetil Daragan pokojne. ,,Netušili sme, že medzi útočníkmi je aj tvoj syn. Ale keď som zmočil pery v krvi čiernovlasého vlkodlaka," dráždivo si prešiel po perách. ,,Tušil som, že bude patriť ku kráľovskej rodine. Cítil som tvoju chuť."
,,Budeme potrebovať pomoc, Sierra, kráľ určite nie je príliš nadšený z toho, že sme jeho syna zranili," upozornil na seba úpenlivo Julian.
,,Ja vám nepomôžem. Mohli ste môjho syna zabiť," zopakovala som. ,,Moju pomoc nečakajte. Nech si s vami Lusien robí, čo chce," s tým som sa zvrtla a vyšla von z kobky. Počula som ich krik, ale ignorovala som ho. Oni patrili k môjmu životu, ale to už je minulosť. Dragan a Julian sú len moja minulosť. Kovu je prítomnosť a budúcnosť. Oni ma o neho skoro pripravili. V žilách mi teraz prúdila zlosť matky. Chcela som, aby zomreli. Mohli ma pripraviť o syna.

~*~

(Sarai)
,,Nezdá sa vám, že ste zbytočne vyplašení? Som úplne v pohode," mrmlal si pre seba Kovu, keď mu Desvar a Avdon pomáhali na sedačku. Avdon bol môj upíry otrok a Desvar bol zase môj chvost. Tak som ho volala. Môj osobný, otravný strážca. Avdon vždy pôsobil priateľsky a oddane. Mal dlhé, čierne vlasy pretkané červenými pramienkami a červené, však priateľské oči. Desvar, mal vlasy dlhšie a hnedé. Plus príjemné šedé oči. Tvár celkom detskú, ale bol to rodený zabijak. Len mi liezol na nervy tým, že ma strážil, bez neho som sa nemohla ani pohnúť. Ale bol to fakt fajn chlap.
,,Mohli ťa zabiť," oponoval Simon. ,,Bol som za nimi dole v kobkách!" dodal tvrdo a mi obaja sme po ňom strelili pohľadom. ,,Tí dvaja sú vážne divní."
,,Ty nemáš tam dole, čo hľadať!" štekol Kovu tak prudko, až sebou Simon trhol a zahanbene pozrel do zeme. ,,Poď sem, braček, poď ku mne," natiahol k nemu ruku. Mrzelo ho, že po ňom tak zvreskol. Kovu bol vždy krutý a chladný. Dokonalý, bezcitný zabijak, ale mňa, Simona a našu matku úplne zbožňoval, bol by kvôli nám ochotný a schopný prevrátiť planétu naruby.
,,Ja viem, že som tam ísť nemal, ale musel som ich vidieť," šepol Simon v obrane, ale ruku bratovi podal. Kovu si ho stihol k sebe a tuho ho objal.
,,Nechoď na také miesta. Čo by som robil, keby sa ti niečo stalo, hmmm?" pobozkal ho na spánok. Bola som presvedčená, že taká oddaná láska k nám je skôr chorobná posadnutosť. Tá jeho posadnutosť nami mohla byť nebezpečná, ale tiež som vedela, že mama si ju pochvaľuje. Lebo nebiť tej Kovuovej posadnutosti, ona so Simonom by možno nežili a ja by som sa mala rozhodne horšie. Simon sa ním nechal vtiahnuť do objatia. ,,Už na také miesta nechoď. Bojím sa o teba. Nechcem, aby sa ti niečo stalo."
,,Dával som si pozor," oponoval Simon potichu. Ja som sa zatiaľ z izby vytratila. Vrátila som sa do tej svojej a pootvorila som tajný vchod za zrkadlom. Vyvolalo to vo mne úsmev. Sýte, modré oči mi nešli z mysle. Jemne som sa zasmiala a prešla som si po perách. Kedy som sa naposledy smiala? Kedy som mala pocit eufórie? Slobody? Zmocnila sa ma chuť preskúmať chodbu a vkročila som dnu. Cez ponožku som zacítila chlad. Podlaha bola ľadová a mohla by som sa v chodbičkách stratiť. Znovu som otvor za zrkadlom zavrela a oprela sa vedľa neho. Prečo mi ten upír prišiel taký podozrivo známi? Poznám ho? Je možné, aby som ho poznala?
,,Sarai?" Simon strčil hlavu do mojej izby. ,,Nejdeme dnes do Daemonu? Keď je Kovu mimo prevádzky, budeme sa aj môcť baviť."
,,Choď dnes s kamarátmi, ja nejdem," šepla som a pozrela som von oknom. V tmavom skle som videla svoj odraz, ale ako keby mi nepatril. Tvár v skle sa totiž usmievala a mala žiarivé, tyrkysové oči.

~*~

(Sierra)
Ani som nemukla, keď do mojej izby vošiel môj zúrivý muž a riadne za sebou zatresol dvere. Sedela som pred zrkadlom a Jesse ma česal. Jesse a Javon. Moji dvaja upíry otroci. Javon mi ležal na posteli a rozťahoval sa, kým do izby nevbehol zúriaci kráľ. To sa radšej trochu stiahol. Javona som mala omnoho kratšie ako Jeeseho. Javon mal vlasy hnedé s pramienkami blonďavej alebo skôr naopak. Oči šedé a tvár nebola ešte ostrá. Rysy boli ešte jemné. Jesse naopak mal vlasy čierne ako uhoľ. Padali mu po krku, mal ich trochu dlhšie. Oči farby jedovato zelenej a rysy už ostro rezané. Obaja na sebe mali len trenky so zlatým lemom.
,,Videli ťa!" štekol po mne Lusien. Pomaly, nezaujato som sa otočila a Jesee odo mňa odstúpil. ,,Videli ťa na ošetrovni a videli ťa vychádzať aj z kobiek!
,,Dávaš ma sledovať? To si si už až taký neistý?" pomaly som vstala a podišla k nemu. Lusien ma sledoval svojimi bledými, modrými očami teraz naštvane privretými. Neverila som, že som tohto muža mohla niekedy milovať. Rysy mal tvrdé, ale jeho tvár bola príťažlivá. Telo nebolo atletické, bolo skôr kulturistické. Čierne vlasy nosil stiahnuté v gumičke.
,,Mám dôvod. Posledne, keď som ťa nechal bez dozoru, tak si v lone začala nosiť toho parkhanta," strelila som mu. Prosto reflex. Zovrel ma za plecia a ja som započula zlostné syčanie mojich dvoch otrokov. ,,TICHO!!" zreval po nich Lusien. Nepočúvli by keby som nebola prikývla, že to je dobré. Zúrivo som pozrela do modrých očí.
,,Udri ma!" vyzvala som ho sykotom. ,,Udri ma, nech mám dôvod ísť za svojim synom. Kovu by nebol nadšený, keby si ma udrel. Čo povieš? Zabil by ťa?" Lusien do mňa strčil a ja som zavrátkovala. Bola by som spadla, keby ma neobjali silné paže Jeseeho.
,,Už nikdy ťa nechcem vidieť na miestach nehodných kráľovnej! Ty nepatríš na ošetrovňu a už vôbec nie do kobiek!"
,,A ako ma zastavíš?!" nebála som sa mu vzdorovať. Silou som sa mu mohla rovnať a Kovu bol dokonca silnejší, len Lusien by to nikdy nepriznal nahlas. Bál sa nášho syna. Poznal jeho silu. ,,Bola som na ošetrovni, lebo Kovu bol zranený a bola som v kobkách, lebo som vedela, že tam išiel Simon. Musela som ho odtiaľ vyhnať."
,,Keby ho tam zabili, bol by aspoň pokoj," odsekol posmešne a ja som sa po ňom chcela vrhnúť, ale Jesseho ruky ma nepustili.
,,Nie, kráľovná, nestojí to za to," šepkal mi a pevne ma zvieral.
,,Pelešíš sa tu aj s nimi," Lusien pohrdlivo vykrivil pery a obzrel si dvoch upírov. ,,Je to nechutné. Odporné. Dovoliť otrokom, aby na teba takto siahali."
,,Ty buď ticho! Ty možno nespíš so svojou otrokyňou, ale vezmeš si každú slúžku, ktorá vojde do tvojich komnát! Tak láskavo mlč! A vyčítaš mi Simona? Koľko detí máš ty pomimo tých, čo máš so mnou?! Keď si odišiel do bojov, bola som ti verná, milovala som ťa a čakala na teba! Ale potom sa domov vrátila jedna ľudská slúžka a pochopila som, že tvoje kecy o láske a večnej vernosti boli iba kecy! Tá ženská čakala dieťa s tebou, tak vieš, čo som urobila? Vzala som nôž a vyrezala som ho z nej."
,,Tá slúžka umrela, keď sa vrátila z boja preto, lebo jej bolo zle," prikývol Lusien. ,,To už som ťa dávno podvádzal. Spi si, s kým chceš," pozrel znechutene na upírov. ,,Pokojne aj so zverov, je mi to fuk. Ja mám aspoň toľko hrdosti, že sú to ženy ľudské a vlčice," s tým sa zvrtol a odkráčal z mojej izby.
 


Komentáře

1 Casion twoje SBééééčko!!! Casion twoje SBééééčko!!! | Web | 22. března 2011 v 20:32 | Reagovat

ha, ja som wedela, že newykríkne! :D ale w tej kobke to bolo dosť nebepečené, páčia sa mi napínawé situácie ako tá na konci, good hádka :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama