• » Můj tip: Osmá část pokračování příběhu Linie života s názvem "Večeře".
  • » Je tu další část příběhu Ve jménu Virginie. Zde je odkaz na aktuální díl s názvem "".
  • » Brzy se zde na přání objeví nový příběh od mého známeho. Předběžný název zní Modrá. Snad se Vám bude líbit!

Kráľovstvo vlkov - Pochybnosti

19. července 2011 v 18:15 | Simča |  Kráľovstvo vlkov
47. část - Pochybnosti



(Sarai)
Keď som sa pred svitaním vrátila do palácu, všetko nerušene spalo. Obaja moji bratia už boli v posteliach. Kovu ma asi nehľadal, inak by ma už zháňala polka kráľovstva. Možno si ani nevšimol, že som preč. Ľahla som si s pocitom, s akým si pred pár hodinami ľahol aj môj mladší brat. A to s pocitom, že to nakoniec nebola taká katastrofa, ako sme čakali. Obaja sme mali až ráno prísť na to, ako sa pletieme.
,,Pohni, Avdon," napomenula som svojho otroka a natočila som sa naposledy v zrkadle. Bolo ráno a ja som nebola ktovie ako vyspatá, keďže som sa vrátila pred svitaním. Po noci so Salixom sa ma stále držala spokojnosť. Netušila som, že Kovu ju hneď ráno zahatí. Už som ani neuvažovala nad plánom Julienovho úteku. Netušila som, že nebudem mať na výber, lebo Kovu do tej svojej zvrátenej hry nezatiahol len mňa, ale aj Simona. Pre Simona som bola ochotná vzdať sa svojho šťastia, ale pokiaľ má Kovu v pláne zničiť aj jeho, tak to ani omylom!
,,Dobé ráno, sestrička," pozdravil ma neisto Simon, ktorý netušil, akú budem mať po včerajšom plese náladu, ale keď som ho pozdravila s úsmevom, uvoľnil sa. ,,Čakal som, že po včerajšom plese budeš v depresii," poznamenal Simon, keď sme kráčali chodbou na raňajky. Kovu tam už asi bol.
,,Ver mi, že to aj som. Vnútri vo mne to hrozne bolí," položila som si ruku na hruď a spomenula som si na včerajšie chvíle strávené so Salixom. Na tú noc mi ostanú spomienky, keď budem dusiť vzlyky vo vankúši vedľa manžela. ,,Ale tiež mi došlo, že to nezmením. Na mne nezáleží, Simon. Až si Kovuho vezmem tak ty a matka budete mať od Lusiena pokoj a to je dôležitejšie."
,,Chceš sa pre nás obetovať?" zamračil sa. Nepáčilo sa mu to. Len som ho rýchlo pobozkala na čelo a vošla do sály, kde už bol pripravený stôl. Matka sedela po Lusienovom boku a hľadela na obrus. Lusien si opieral bradu rukou a v očiach mu zahrali veselé iskričky, keď sme vošli. Kovu sa tváril ako vždy, kamenne.
,,Meškáte," zaznelo miestnosťou chladne. Nebolo by ma prekvapilo, keby ako vždy zaznelo z úst môjho otca. Na tie hlúpe raňajky sme meškali vždy. Ani sme sa na nich nemuseli zúčastniť, keďže jediné povinné jedlo dňa bola večera.
,,Čo?" prekvapene som pozrela na Kovuho, z ktorého pier to slovo zaznelo. Bolo príliš neočakávané z jeho úst. Jeho pery sa naštvane vykrivili a Lusien sa len ďalej pobavene škeril. Mama nezdvíhala pohľad od obrusu. Niečo je zle. Ani ma to nestihol napadnúť, trhal som sebou. Kovu totiž prudko vstal a zo stola zmietol svoj tanier. Ten sa rozbil o stenu. Simon vedľa mňa sa zmenšil.
,,Povedal som, že meškáte," pretisol skrz zuby. Lusienov úsmev sa ešte viac roztiahol pobavením. Mama bola neobyčajne bledá. Bledšia ako obyčajne a navyše vyzerala tak neskutočne stratene ako malé dieťa. Len Lusiana taký pohľad na zbedačenú ženu, ktorú dakedy miloval, mohol tešiť.
,,No a čo? Sú to len raňajky," to, že moja odpoveď bola chybná, som si len mala uvedomiť. Kovu začal zúriť. Môj brat, ktorý ma vždy ochraňoval a ktorý ma vždy bránil pred Lusienom, sa stal horší ako nás otec.
,,No a čo?!" zreval po mne zlostne. ,,Žiadne no a čo! Budete tu vždy a načas! Obaja!" už-už som sa nadychovala k zlostnej a rozhodne zamietavej odpovedi, ale on ma nenechal niečo povedať. Zovrel ma a doslova ma tresol o stôl. Dal si pozor, aby ma to nijako nebolelo, ale aby to bolo jasné a dôrazné. ,,Ticho! Ty si moja snúbenka! Teoreticky, už moja žena, takže drž hubu! Budeš robiť, čo ti poviem! Je to jasné!" vyplašene som prikývla. Srdce sa mi rozbehlo ako šialené, on bol najsilnejší vlkodlak tejto doby.
,,Kovu neblázni," pípol neisto Simon. ,,Pusť ju, prosím," Kovu okamžite strelil pohľadom po ňom a mňa naozaj pustil. Chytila som si rukami hrdlo, ktoré mi pred chvíľou zvieral. Neverila som, že by sa Kovuova zlosť mohla otočiť, aj proti nášmu bratovi. To bolo niečo nemožné. Obaja sme si Simona chorobne strážili od doby, čo sa narodil. Možno aj preto, že sme ho tak ľahko mohli v tých dobách stratiť. Lusien ho mohol dať zabiť. Mal by na to právo. Decko, ktoré jeho žena porodila inému a ani sama nevie komu. Lenže Lusien bol príliš hrdý a takú hanbu by nezniesol. Našťastie. Len preto malý žije.
,,A čo sa teba týka," otočil sa na neho. Nemožné sa stalo možným. Kovu obrátil svoju zlobu, aj na nášho bračeka. ,,Čo si si myslel, že robíš, keď si včera večer prišiel na ples s Jamesom?!" spýtal sa a ja som zatiaľ zliezla zo stola, na ktorom ma držal. Lusien sa ďalej len dobre bavil a matka sa tvárila, že tu ani nie je.
,,No ja...," Simon zaspätkoval. Niečo tu nebolo v poriadku, došlo to aj jemu. Čo tým James sledoval? Simon bol na plese s Jamesom aj predtým? On sám ho v tom podporoval. ,,Nerozumiem?" pípol blondiačik nakoniec a asi uvažoval o tom, že by znovu cúvol pred zúrivým bratom.
,,Vyslovene som ti povedal, že na ten ples prídeš s dievčaťom!" štekol tak, že Simon opäť zaspätkoval. Ja som sa stále spamätávala zo šoku. Neverila som, že by ma Kovu bol niekedy napadol, ale teraz to urobil. Pritlačil ma k stolu, zvierajúc mi hrdlo. Možno mi nič neurobil, možno bol jeho dotyk len dôrazný, ale nech je ako chce, toto mi nikdy neurobil. Nikdy si to nedovolil. Ale s Kovum nebolo niečo v poriadku. Pretože druhá vec, ktorú by nikdy neurobil, bola, žeby neublížil Simonovi. Nikdy by neublížil nášmu malému bratovi.
,,Ja som myslel, že...," Simon sa nejako snažil obhájiť. ,,Myslel som, že po mne chceš, aby som sám prejavil iniciatívu a prišiel s chlapcom. Myslel som si, že si mi to povedal naschvál, aby som..."
,,Čuš!" Kovuov hlas bol ako šľahanie biča. Spôsoboval hlboké rany. Nielen presne mierenými údermi, ale aj silou, aká v ňom bola. ,,Povedal som ti, aby si prišiel s dievčaťom. Neviem, odkiaľ si v tej svojej chorej hlave vymyslel, že po tebe žiadam, aby si prišiel s chalanom! Liezol si mi na nervy celé roky a teraz s tým pokračuješ, ale dnes už prekračuješ hranice mojej trpezlivosti!"
,,O čom to hovoríš?" Simonove oči sa stali sklené, ale stále dokázal zadržať slzy. Ja som doslova počula Lusienov smiech, aj keď na nás len hľadel a jediný smiech mal v očiach. Hoci mal pery vykrivené v krutom, potešenom úsmeve, bol rovnako ticho ako naša neschopná matka.
,,Hovorím o tom, že je mi z teba zle! Vážne si si myslel, že podporujem tú tvoju zvrátenosť!" Simon skutočne znovu o krok cúvol a v zápore pokrútil hlavou. V neuverení. Bol to práve Kovu, ktorý sa ho vždy snažil presvedčiť, že je tým naopak výnimočný. Hľadela som na Kovuho a neverila som vlastným ušiam. Toto je len zlý sen. Len zlý sen. ,,Vždy mi to bolo odporné, ale musel som to podporovať, lebo to podporovala naša kráľovná, ale dnes. Dnes som už ja budúcim kráľom. A môj prvý príkaz znie, že s tou nenormálnosťou prestaneš!"
,,Ale, Kovu, to predsa nejde. To predsa nie je pravda, braček," Simon aj k môjmu prekvapeniu prekonal strach a urobil k bratovi pár krokov, ale Kovu ucukol. Doslova uskočil a znechutene si ho obzrel.
,,Nedotýkaj sa ma," zasyčal. ,,Si odporný! Zmizni mi z očí! Vypadni!" po Simonovej tvári sa už kotúľali slzy, ale odmietal Kovouve slová prijať. Možno myslel na to, na čo som myslela ja. Je to len zlý sen, z ktorého sa zobudíme.
,,Kovu, toto predsa nie je pravda. Ty predsa vieš, že...," nenechal ho ani dohovoriť. Zúril čím ďalej tým viac a jeho slová boli stále viac absurdné.
,,Viem, že je to nechutné a ty si nechutný! A aby ti bolo jasné, už to skončí. Vtedy som sa musel zaliečať budúcej kráľovnej, ale už nemusím. To znamená, že po našej svadbe ťa oženíme," Simon šokovane vyvalil oči a aj ja som zdvihla pohľad. ,,Dúfam, že ťa ešte nejaké šľachtičné budú chcieť po tom, ako si sa reprezentoval. Ale verím, že majetok zalepí oči mnohým. A pokiaľ nie im, ich rodičom určite. Takže sa oženíš a budeš mať deti ako zálohu, keby sa tým mojim a Sarainým niečom stalo. Pochopil si to?" Simon už len hľadel do zeme a po tvári mu stekali slzy. Nebránil sa. Nebolo ako. Zato v mojich žilách prúdila zloba ako jed. Ako pálčivý jed.
,,Ty si sa zbláznil!" zrevala som. ,,Si úplný magor, Kovu?! Toto nikdy nedovolím!" hrdo som sa vystrela a stála som proti nemu.
,,Milujem ťa, sestrička. Ani netušíš, ako veľmi ťa milujem a túžim po tebe," Kovuove chladné oči konečne preniesli pohľad z plačúceho brata na mňa. Objavila sa v nich zvrhlá nežnosť. ,,Ale pokiaľ ma k tomu prinútiš, tak ťa udriem. Ty ma budeš poslúchať, ako žena muža poslúchať má."
,,Čo si to povedal?!" vyprskla som. ,,My nebudeme mať žiadne deti, Kovu! Ty sa ma ani nedotkneš a čo sa týka nášho brata, bude si robiť čokoľvek sa mu zachce a bude s kýmkoľvek sa mu zachce, len pod touto podmienkou som ochotná hrať tú frašku na kráľovský pár! Je ti to jasné?!" Trhla som sebou, ale jeho dlaň nedopadla ma moje líce. Pochopila som prečo. Pri dverách stáli stráže. Pokiaľ ma udrie, oni zaútočia, lebo on ešte nie je kráľ. Stále som viac ako on. Až kým si ho nevezmem. Po svadbe má právo ma pred nimi zmlátiť. Teraz na mňa nemôže siahnuť. Jediné, čo som okrem chladných Kovuových očí vnímala, bol beh brata. Pomaly cúvol z miestnosti, ale rýchly útek na chodbe som počula.
,,Bude to tak, ako som povedal a tebe dobre radím sa prestať vzpierať. Lebo to bude vážne veľmi bolieť, Sarai. A to nechceš ani ty a ani ja," šepol a chrbtom ruky mi prešiel po tvári. V tom dotyku bolo toľko zvrátenosti. Trhla som hlavou do boku.
,,Kedy si takto vážne ochorel, braček? Dnes sú už na hlavu mnohé lieky," pripomenula som mu drzo. Zasmial sa.
,,Miloval som ťa odjakživa, Sarai. Len ma nikdy nenapadlo, že by som si ťa smel vziať. Preto som hral podľa toho, čo by sa páčilo tebe a nie čo som chcel. Chcel som ťa milovať a chrániť a aj budem. Budeš len mojou."
,,Si chorý a nikdy nebude tak, ako chceš ty. Ja a Simon sa ti neprispôsobíme!" odsekla som, ale dobre som vedela, že jeho ďalšie slová sú pravda.
,,Vážne myslíš, že sa môžeš stavať mojej sile? Bude po mojom," urobila som to. Jednoducho som mu strelila. Všimla som si, ako zaťal ruky v päsť a ako skontroloval stráže pri vchode. ,,Neboj sa. Toto si vyberiem v našu svadobnú noc," s ladnosťou kocúra si sadol na svoje miesto pri stole. Ja som však v jedálni neostala. Musela som za Simonom. Pomalým krokom som prešla prvú chodbu a potom rovnako ako môj mladší brat aj ja som sa rozbehla k našim izbám.

~*~

(Salix)
,,Dnes si nejaký duchom neprítomný," okolo hrude sa mi ovinula pevná ruka. Práve som umýval poháre a robil som to až príliš mechanicky. Vôbec som nerozmýšľal nad tým, čo robím. Možno aj preto sa mi už podarilo vytopiť polovicu dlážky. ,,Prizná sa mi môj zverenec, čo mu beží hlavou?" Cameron, majiteľ Daemonu. Môj priateľ a v podstate spovedník. Jediný, komu som vždy všetko mohol povedať.
,,Prepáč," pozrel som smerom ku Kevinovi, aby pochopil, že pred ním hovoriť nebudem. ,,Rád by som, ale...,"
,,Kevin, vezmi si nejaké prachy z kasy a choď. My to tu už dokončíme," prekvapene som na Camerona pozrel. Nemal vo zvyku niekoho uvoľňovať z práce. Teda, ja som bol výnimka, keď som sa viditeľne rútil únavou. Kevin šmaril utierku na stôl, zamrmlal arogantné fajn, vzal si peniaze a zmizol. Kevin ma nemal rád. Vlastne ma neznášal. Bol som šéfov miláčik a navyše upír.
,,Myslím, že si ho naštval. Nemal by si to robiť, Kevin má len jedny nervy," vykrúti som sa spod jeho paže a vzal som Kevinovu utierku, aby som sám poutieral poháre, ktoré sa tam nakopili.
,,Kevin ma nezaujíma, ale ty hej. Tak povieš mi, čo sa stalo?" Cameron mi utierku doslova vytrhol a hodil ju bokom. Prinútil ma, nech na neho pozriem. ,,Ty pre mňa dosť znamenáš, Salix. Viac ako by upír pre vlkodlaka mal. Nikdy som nemal deti a možno ani mať nebudem, ale cítim, že za teba zodpovedný som. Takže hovor."
,,Vyspal som sa so Sarai," priznal som, keď som skontroloval, že klub je naozaj úplne prázdny. Že nás nikto nepočuje. Cameron šokom pootvoril ústa. ,,Včera v noci. Dnes ráno. Ber to, ako chceš. Dnes som sa s ňou vyspal."
,,Včera večer bol ale ples?" dostal zo seba na jeden nádych. Bol tam sám, lebo Kayla pracovala. Síce sa svoj vzťah snažili kryť, každý vedel, že Cameron a Kayla sa spolu vláčia. Hoci ich bolo ťažké zachytiť spolu, každý už o tom minimálne počul.
,,Po plese, ako náhle som odišiel, ona išla za mnou. Prišla za mnou na internát a jednoducho sa to stalo," hľadel som na parket klubu. Keď bol prázdny, pripadal mi väčší, ako keď sa to tu hemžilo zákazníkmi. Zvláštne.
,,Zbláznil si sa? Vyspal si sa s princeznou? Vyspal si sa s budúcou manželkou svojho kráľa? V deň ich zasnúbenia? Na toto, keď prídu Salix tak...,"
,,Neprídu. Odkiaľ by to vedeli. Ty to nepovieš a Sarai tiež nie. Je to jedno. Stalo sa to len raz a viac sa to nebude opakovať. Radšej mi pomôž upratať Daemon. Večer to tu bude zase plné, lebo nie je žiaden ples, ani žiadne predstavenie."

~*~

(Sarai)
,,Vypadni!" štekla som na Dragana, ktorý Simona objímal a niečo mu šepkal. Našla som ho v jeho izbe. Ležal na posteli a plakal. Nahradila som Draganove miesto. Ľahla som si vedľa neho a vtiahla som si ho do náruče. ,,Miláčik, zlatíčko," pobozkala som ho na spánok, ale Simon sa len viac skrčil a viac schoval tvár.
,,Ako mohol. Myslel som si, že ma miluje, že ma má rád," šepol tak plačlivo, že som slová skoro nevedela rozoznať. Len som ho pevnejšie zovrela. Čo som mu mala povedať? Kovu sa správal ako psychopat. Mala som mu povedať, že brat to tak nemyslí, keď to tak viditeľne myslel? Mala som u povedať, že sa spamätá? Fajn a teraz realita. Slová ničomu nepomôžu pokiaľ nie sú aspoň z časti pravdivé.
,,Bola som ochotná si Kovuho vziať, aby som ťa ochránila pred Lusienom. Aby som zaručila tvoju slobodu," šepla som. ,,Ale moja svadba s ním ťa nakoniec zničí. Stačilo. Nielenže to ublíži mne, ale aj tebe. Tebe, ktorého som chcela chrániť. Žiadna svadba nebude," pustila som ho z náruče a posadila som sa. Simon pomaly otočil hlavu. Jeho krásne oči boli plné sĺz. Neznášala som ho vidieť nešťastného.
,,Ale tá svadba bude, Sarai, ty s tým nič nenarobíš. Lusiena a matka ťa prinútia si ho zobrať a potom už budeš jeho. Aj ja sa budem musieť podriadiť jeho vôli," pevnejšie zovrel perinu, do ktorej sa zamuchlal.
,,Nie. My totiž utečieme," Simon prekvapene pootvoril ústa. ,,Pôjdeme za jedinou, ktorá by toto mohla riešiť. Pôjdeme navštíviť Sivej."
,,Sivej?" Simon Sivej skoro nepoznal. Bol vážne dieťa, keď sme za ňou boli posledne. ,,Mama hovorila, že Sivej sa zbláznila. Že už nie je normálna, preto si želala, aby sme sa jej vyhli."
,,Mama by sa nás tiež mala zastať a namiesto toho čuší a nechá Lusiena s Kovuom, nech si robia čo chcú. Možno nemá na svojho manžela, ale jej syn ju musí poslúchať. Lenže ona je neschopná a ja úprimne neverím, že babka sa pomiatla. Pamätám si ju. Naopak, bola vždy až príliš chytrá. Musím sa skontaktovať s Julienom a spýtať sa ho, aký má plán."
,,Ty tomu upírovi vážne veríš?" Simon si zotrel z tváre slzy. Možno preto, že som mu do žíl naliala nejakú nádej. Možno mizernú, ale aj tak nádej.
,,Neviem to vysvetliť, ale áno. Verím mu, až príliš mu verím," pozrela som von oknom. Možno som bola blázon, ale Julienovi som verila. Matkin otrok vo mne vzbudzoval dôveru a rešpekt. Nech bol tajomný Julien ktokoľvek, tušila som, že ma privedie k Sivej. Že sa mu bezpečne podarí dostať ma až k nej. Verila som v jeho múdrosť. Nech už to bolo akokoľvek šialené.

~*~

(Julien)
,,Mal by si byť na seba pyšný, Julien. Všetko predsa vychádza podľa plánu. Sarai si už uvedomuje, že nemá na výber. Bude ťa nasledovať, aj keď jej to môže priniesť skazu. Jej láska k bratovi a Salixovi jej nedovolí ostať v tejto zlatej klietke. Zničila by tým aj tých dvoch a vie to," chodil som po jaskyni hore dole a zurčanie vody ma dnes neupokojovalo. Ani prítomnosť múdrej a mocnej dcéry luny.
,,Pyšný? Vôbec sa to nemusí podariť a aj keď sa to podarí, aj keď sa mi podarí previesť princeznú a jej brata cez dnešné lesy bez toho, aby utrpeli ujmu, či nás chytila svorka Kovua, nie je isté, že nám bude Sivej chcieť pomôcť. Lebo z časti sa skutočne pomiatla. Veď ma vyhnala. Možno nám ani nebude chcieť pomôcť," nebol som si istý svojim plánom. Možno by som mal ísť za Sivej ja sám. Mal by som nejako utiecť a zistiť, či je vôbec ochotná pomôcť. Čo keď nebude?
,,Povieš Sivej, že ťa posielam ja a presne jej popíšeš obraz dnešného kráľovstva. Niežeby ho nepoznala. Vždy vedela, čo sa tu deje, aj keď bola na míle ďaleko," Lyra mala v očiach nejaký podraz. Prvýkrát som si nebol istý, či sa mám držať jej rád. Prvýkrát som cítil, že by sme mali utiecť, ale nemali by sme hľadať Sivej. Cítil som vo vzduchu lož. Možno to bolo mnou. Možno som mal len strach.
,,Povedz mi, Lyra," otočil som sa na mocnú dcéru mesiaca. Niečo sa v jej očiach mihlo a výraz skamenel. Poznala moju otázkou skôr, ako som ju vôbec vyslovil. ,,Prečo sú tvoje rady tak presné."
,,Presné?" naklonila mierne hlavu do boku a ja som počul, ako sa intenzita vody zmenila. Nájsť Sivej. Ale bolo to správne? Prečo som mal pocit podrazu.
,,Nikdy nedávaš presné rady na to, čo máme robiť. Vždy každého len na niečo navedieš, ale toto si povedala na rovinu. Možno tajomne, ale na rovinu. Vždy sme museli prísť na to, čo máme robiť a teraz mi tu tvrdíš, že mám nájsť Sivej? Niečo mi na tom nesedí."
,,Vieš," vzdychla a ja som započul, ako keby sa voda na chvíľu zasekla. Ako keby na sekundu zmrzla v ľad a vážne som cítil, že v jaskyni sa ochladilo. ,,Možno som videla niečo, o čom vien, že tomu musím zabrániť."
,,Ty si tu len na to, aby si usmerňovala," pripomenul som jej a ona len smutne prikývla, že viem, ale už to nedokáže. Nedokáže sa pozerať na skazu vlčieho rodu. Uveril som jej, ale uveril som jej len na chvíľu. Stále som cítil podraz. A možno som mal naozaj, len obyčajný strach.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama