• » Můj tip: Osmá část pokračování příběhu Linie života s názvem "Večeře".
  • » Je tu další část příběhu Ve jménu Virginie. Zde je odkaz na aktuální díl s názvem "".
  • » Brzy se zde na přání objeví nový příběh od mého známeho. Předběžný název zní Modrá. Snad se Vám bude líbit!

Kráľovstvo vlkov - Zlé ťahy

1. prosince 2011 v 20:37 | Simča |  Kráľovstvo vlkov
Zlé ťahy


(Avdon)
,,Prečo si si ho dala zavolať? Dohodli ste sa na týždni," sledoval som, ako si Sarai naniesla na pery trochu rúžu a hrebeňom si prešla vlasy. Desila ma. Jej pohyby boli pomalé a oči, ako keby stratené v myšlienkach. Modré, chladné oči ma vyhľadali v zrkadle, do ktorého sa dívala. Čo sa ti preháňa v hlave, kráľovná?



,,Dala som mu týždeň. To je pravda," odvetila, keď okolo mňa prešla. Poslušne som išiel za ňou do spálne. Zohla sa k šuplíku a chvíľu v ňom niečo hľadala. Nôž, ktorý hodila na posteľ ma vážne vystrašil.



,,Som krásna, Avdon?" spýtala sa, hoci na mňa nehľadela. ,,Chcel by ma každý muž na tejto planéte?" zľahka si prešla končekmi prstov po tvári. Moja láska k nej bola vždy nekonečná. Možno vynútená, ale rozhodne nie menej intenzívna.



,,Každý, pani. Si ten najúchvatnejší zjav. Niečo tak prekrásne, pred čím aj nočná obloha bledne závisťou," potvrdil som jej a sledoval, ako si sadla doprostred postele a vzala nôž do rúk. Chvíľu ako uchvátená sledovala ostrú čepeľ.



,,Tak prečo sa mi vyhýba? Tak prečo, keď má možnosť byť so mnou, uteká?" pozrela na mňa a jej oči sa stali sklenými. Trhol som sebou, keď si ostrý nôž priložila tesne pod lakeť ľavej ruky. Pevne pritlačila ostrie ku koži, ale zatiaľ ním nepotiahla. Fascinovane som sledoval tú silu, ktorá sa halila slabosťou. Bol to však len klam.



,,Myslíš, Salixa?" nikdy som toho upíra nemal v skutočnosti rád. Kradol mi ju. Jej srdce, aj jej myseľ sa zaoberali len ním a to ma bolelo. Ja som s vami už storočia, kráľovná. Vnímajte aj mňa. Som váš. Vždy poddajný sluha. Vždy som pri vás stál.



,,Áno, Salix. Je jeden spôsob, ako si zaručiť, aby ma nikdy neopustil. Aby ma už naveky potreboval," jej pery sa vykrivili v hneve a následne zasykla, keď si dýku pretiahla cez kožu. Ostrie okamžite otvorilo ranu, z ktorej vytiekol pramienok krvi. Tá úžasná vôňa mi udrela do nosa. Sledoval som, ako sa rana zacelila a ako jej krv pomaly stiekla po ruke, po zápästí, až na prsty.



,,Pani," šepol som očarene a klesol na kolená k posteli fascinovaný tou červenou, lahodnou tekutinou. Vôňa vo mne okamžite vyvolala hlad. Zahľadela sa mi do očí. Musela v nich vidieť tú túžbu a ja som ledva čakal, kedy ma vyzve, aby som krv zlízal.



,,Nie je pre teba. Dnes nie," odvetila namiesto toho a jej oči boli chladné. Prekvapene som pootvoril ústa. Prečo sa teda porezala, keď nechcela nakŕmiť mňa? Toto predsa robí, vzbudzuje vo mne túžbu, keď ma ide nakŕmiť.



,,Nerozumiem, pani, tak prečo to robíš?" primračil som sa a snažil sa ignorovať vábivú vôňu krvi kráľovnej. Sarai pozrela na svoju ruku a zaujato si ju obzerala. Mne to došlo len veľmi pomaly. ,,To nie," šepol som a jej oči mi zase venovali pozornosť. Prudko som vstal. ,,To nie! To nedovolím!"



,,To nie je tvoje rozhodnutie," odbila ma a vstala z postele. Znovu si nožom prešla po bledej koži tesne pri mieste, kde pred chvíľou. Po koži jej stiekol ďalší pramienok krvi. Chcela miestnosť naplniť svojou vôňou. Chcela, aby ,ON!´ šalel. Aby ,ON!´ túžil.



,,To predsa nechceš! Toto nechceš urobiť!" neviem, či som presviedčal viac ju alebo seba, ale jedno som vedel isto. Ja sa o ňu odmietam deliť! Sarai je moja! Jej krv je moja! Je mi fuk, že ten upír si berie jej telo! Znesiem aj to, že si vzal jej srdce, ale jej krv je jednoducho moja! ,,Nechceš z neho predsa urobiť otroka!"



,,Keď mi to zaručí, že so mnou ostane, tak urobím aj horšie veci," odvetila pokojne a zahľadela sa na dvere od izby. Počul som, ako niekto vošiel a srdce sa mi šialene roztĺklo. Nie! Toto nie! Musím jej to nejako vyhovoriť a už nemám čas. Je tu!



,,Pokiaľ urobíš zo svojej lásky závislého otroka, dokáže ťa ešte milovať?" spýtal som sa zúfalo a chytil som jej ruku s nožom. Odsotila ma tak prudko, až som zavrátkoval a padol k stene. Pozrel som na dvere, ktoré sa o tvorili a v nich stál Salix.



,,Vraj so mnou potrebuješ hovoriť," povedal pomaly, ale všimol som si, ako jeho pohľad okamžite zamieril k Sarainej ruke. Potom pozrel na mňa. Nevyzeral, že by ho Saraina krv rozptyľovala a vábila tak veľmi ako mňa. Ale asi to bolo tým, že ja som bol na jej krvi závislý. Salix nie. Zatiaľ nie. Ale pokiaľ to Sarai urobí, tak z nej bude šalieť tak, ako šaliem ja. ,,Kŕmila si ho?" Salix pohodil rukou smerom na mňa. Buď nevidel, čo sa deje alebo to jednoducho vidieť nechcel.



,,Táto krv nie je pre Avdona. Nie dnes," Sarai si sadla na kraj svojej postele. V jeden ruke stále držala dýku a druhú si voľne položila do lona. Ruka zakrvavila jej šaty.



,,Čo mi chceš?" spýtal sa tvrdo a možno mu to pomaly aj začalo dochádzať. Ja som ho v tejto chvíli nenávidel ako nikoho iného. Sarai nemôže ponúknuť svoju krv ďalšiemu upírovi! To predsa nejde! ,,Dohodli sme sa na týždni. Bola to dohoda. Ja mám dôležitejšie veci na práci, ako sa zdržovať tu."



,,Ty dobre vieš, čo chcem a zhodnotila som, že ako princezná sa nebudem podriaďovať ja tebe," Sarai si znovu prešla nožom po ruke, ale tentoraz sa na koži vytvorila dlhšia ryha a vytieklo viac krvi. ,,Ty sa podriadiš tomu, čo chcem ja."



,,Prestaň!" Salix k nej rýchlo podišiel a nôž jej doslova vytrhol. ,,Čo chceš? Aby som nemal vlastnú vôľu? Rovnako ako on?" mykol hlavou smerom na mňa a ja som sklopil pohľad do koberca. Došlo mi to. ,,Chceš zo mňa urobiť nulu, ktorá urobí prvé posledné, len preto, aby si si ju všimla a pritom k tebe ani nemusí nič cítiť?" zvrčal som, ale obaja ma ignorovali. Nie je pravda, že nič necítim. Cítim túžbu po Sarainej krvi. Chcem s ňou zostať kvôli tomu ohňu, čo jej prúdi žilami. ,,Vážne toto chceš?"



,,Chcem teba!" zvreskla Sarai a z očí jej vytryskli slzy ako na rozkaz. Prudko vstala a do Salixa strčila, ten to nečakal a pustil nôž. Čepeľ zakrvavila koberec a ja som sa napol. Keby som sa tak k nemu dostal. Je na ňom Saraina krv. ,,Chcem teba aj za cenu, že by som z teba urobila otroka tvojich túžob!"



,,Ale to už nebudem ja! Nebudem to ja, kto ťa miluje! Budem len nula, čo nedokáže žiť bez tvojej krvi! Nie bez tvojich očí! Nie bez tvojej láskavosti! Nie bez tvojej vône a pružného tela, ale bez tvojej krvi! Tch," pozrel na mňa, lebo mne sa opatrne podarilo priblížiť sa k nožu a rýchlo som ho zhrabol do ruky. ,,Budem ako on," pozrel na mňa a pohrdlivo vykrivil pery, keď som zlízal pár kvapiek Sarainej krvi z ostrej čepele tak, až som si dorezal jazyk a pery, ale vôbec mi to nevadilo. Jej chuť bola opojná.



,,Avdon," Sarai si rýchlo čupla a nôž mi vytrhla, hodiac ho späť na posteľ. ,,Čo to vyvádzaš?" v jej očiach sa mihla starosť, keď mi kontrolovala dozerané ústa, ale ja som videl len krv na jej ruke.



,,Chceš, aby som skončil ako on?" spýtal sa Salix chladne. Sarai na neho zdvihla modré oči plné sĺz a v zápore pokrútila hlavou. ,,Tak potom o čom sa tu bavíme? Ruším našu dohodu o týždni, lebo si ju porušila ty sama. Až budem pripravený, tak za Vami prídem, Vaše veličenstvo!" štekol pohrdlivo, skoro až s odporom. Zamrazilo ma z toho, že si dovolí, takto sa so Sarai rozprávať.



,,Salix!" zrevala po ňom, ale upír, len treskol dverami, ako od jej izby, tak dverami od komnát. Nezastavila ho a ja som sa konečne dostal k jej ruke. Začal som zcucávať jej krv vytečenú na zápästie. Počul som, ako plače. ,,Odpusť mi to, Avdon," zacítil som, ako ma druhou rukou objala a cítil jej jemné bozky vo vlasoch. Bolo mi to jedno. Moja myseľ sa sústreďovala len a len na krv. ,,Odpusť mi, čo som ti urobila. Salix má pravdu. Urobila som z teba chudáka, prahnúceho len po mojej krvi,"



,,Chcem viac! Prosím, daj mi viac," žiadal som, aby mi dovolila tesákmi preraziť jej kožu, keď som ju dorezaným jazykom očistil a cítil som len svoju krv. Len mi s plačom prikývla a ja som preťal bledú pokožku, aby som sa mohol konečne hltavo napiť.



~*~



(Simon)



,,Pusť ma. Ja sa musím vrátiť," šepol som skoro zo spánku. ,,Oni ma potrebujú," cítil som Draganovu vôňu a len veľmi slabo som vnímal, že ma položil do podušiek v mojej izbe. Bol som hrozne unavený, ale musel som sa spamätať. Tam vonku mi umierali ľudia.



,,Lekári to zvládnu aj bez teba," pokúsil som sa vstať, ale on ma nekompromisne pritlačil do postele. ,,Si unavený. Neudržíš sa už dlho na nohách," netvrdím, že ma únava nezmáhala, ale to by snáď vyriešilo pár šálok kávy. Pokúsil som sa znovu posadiť, ale on ma znovu pritlačil späť.



,,Dragan, oni ma potrebujú," povedal som otupene. Nespal som. Vnímal som dobre, len moje telo sa nejako poddávalo. Nechcelo sa mu hýbať. Lenivelo. Dragan vyzeral byť čulý. Vôbec nebol unavený a to sa tiež nezastavil. Nespal, ale on bol asi vycvičený z lesa.



,,Aj ja ťa potrebujem a ty ma nevnímaš, tak čo," jeho ruky chytili lem môjho trička a zvliekli mi ho, aby ho mohol hodiť na zem. Uvedomoval som si, že ma aj vyzul a dokonca som sa musel vydvihnúť, aby mi zhodil rifle.



,,Som hladný," došlo mi, že mám pocit, ako keby som mal v žalúdku dieru. Behal som hore dole a kŕmil ostatných. Sám som nemal čas na to, aby som sa najedol. Dragan sa jemne zasmial a natiahol sa k miske s ovocím, vezmúc do ruky bobuľu hrozna.



,,Chceš to?" obtrel hrozno o moje pery a ja som ich ochotne pootvoril. Ledva som bobuľu rozžúval. Môjmu telu sa skutočne nič nechcelo. Ležal som natiahnutý na posteli len v boxerkách a s otupenou mysľou sledoval Dragana, ktorý sedel hneď pri mne. Mal by som sa ho báť, ale nebál. Mohol byť pre mňa nebezpečný, ale teraz som strach necítil. Vždy záležalo od situácie, ako som ho vnímal.



,,Dáš mi ešte?" spýtal som sa, ako som ležal natiahnutý. Ruky som mal nad hlavou, lebo potom, čo mi Dragan stiahol tričko, sa mi ich nechcelo spustiť k bokom. Moje telo vážne odmietalo spolupracovať a myseľ sa ma pýtala, čo to vystrájam? Potreboval som spánok. Potreboval som ho viac ako len nutne, ale stále mi museli behať po rozume ľudia vonku.



,,Nechceš sa najprv umyť?" spýtal sa ma, keď odtrhol ďalšiu bobuľku a priložil ju k mojim perám. Len som v zápore pokrútil hlavou. Taký úkon by som nezvládol, ani keby mi pomáhal. Veď do palácu ma musel priniesť. Pomaly som pootvoril pery a nechal ho, nech mi ovocie vtlačí do úst. Čakal som, že sa odtiahne, ale on mi naopak palcom prešiel po perách. Jeho oči si prezerali moje telo doslova lačno.



,,Som hrozne unavený," pripomenul som mu, aj keď jeho palec sa z mojich pier nestiahol. ,,Ledva sa pohnem," musel som mu to povedať, nech už ho napadlo čokoľvek a skutočne ho napadlo čokoľvek, lebo sa zohol a jazykom mi obkrúžil bradavku. Doslova som zaskučal. Toto nešlo, teraz nie. ,,Dragan, prosím ťa," požiadal som ho. ,,Som hrozne unavený," ale on, ako keby chcel práve mojej únavy, mojej otupenosti využiť. Bol som síce unavený, ale pod dotykom jeho pier a jazyka som mierne ožil.



,,Ja viem, že si unavený, ale keby si sa len videl," vzrušene mi šepol do ucha a ja som znovu zaskučal, keď mi jeho pravá ruka vkĺzla do boxeriek a nemilosrdne ma začala dráždiť. ,,Navyše, vždy máš niečo, prečo sa ťa nemôžem dotýkať."



,,Drgan, nie!" rázne som sa mu vytrhol. Prinútil som svoje otupené telo k pohybu. Zvrčal a sám sa rýchlo vyhupol na posteľ, aby ma pritlačil k matracu. ,,Hej! Zosime!" zreval som z plných pľúc a Dragan mi už pery zakryl zbytočne. Upírka počula a vošla do miestnosti. Dragan ma preťal naštvaným pohľadom.



,,Princ môj," pevne k sebe stisla pery a Dragana si obzerala hnevlivým pohľadom. Ten ma pustil a urazene na mňa zazrel. Ja som sa na posteli len schúlil do klbka, keď zo mňa vstal. Je pravda, že by som ho odbil aj inokedy, ale teraz sa vôbec neviem brániť a nechcem, aby ma..., hrdlo sa mi stiahlo. Vedel som veľmi dobre, prečo mu neveriť.



,,Odveť Dragana do kuchyne a nakŕm ho, áno? Ja som hrozne unavený," Dragan na mňa zazeral, ale aj som to vydal ako rozkazy a tie Zosime musím splniť, aj keby sa Dragan vzpieral.



,,Hneď som za tebou vonku," oznámil upírke. Tá len prikývla, ale nechala dvere dokorán, aby videla, čo sa v miestnosti deje. Pochopila, prečo som ju zavolal a keďže Kovu nebol doma, bola to ona, kto ma mal na starosti. Teda ak nepočítam Sarai, ale tá sa psychicky rúti kvôli Salixovi, takže tá mladšieho brata teraz veľmi nevníma.



,,Dragan, choď!" dal som mu priamy rozkaz, aj keď som vedel, že na neho veľmi neplatia. Vždy si aj tak robí, čo sa mu chce, ale ja sa ním nenechám znásilniť. To nech si vyhodí z hlavy. Chcem s ním spať. Raz, keď mu dokážem dosť dôverovať, aj keď o tom pochybujem. Nie je veľmi dôveryhodný a toto bol jasný dôkaz.



,,Idem, neboj sa," šepol mi do ucha. ,,Aj tak budeš môj. Už som ti povedal, že keď sa do teba zamilujem ja, je to ako keby sa do teba zamilovalo peklo samotné. Vezmem si, čo chcem! Vezmem si tvoje telo. Vezmem si tvoju myseľ a otrávim tvoju dušu. Budeš ma nenávidieť a milovať zároveň. Postarám sa, aby ťa bolela len myšlienka na mňa. Aby to bolelo a zároveň bolo slastné," s tým sa zdvihol a odchádzal za Zosime. Hľadel som na otvorené dvere a srdce mi vystrašene tĺklo. Keby som nebol tak ospalý, tak po jeho slovách pravdepodobne nikdy nezaspím.



~*~



(Kovu)



Ledva som stačil uskočiť do boku. Bol príliš rýchli. Druhý z tvorov sa pobavene zasmial, zatiaľ čo jeho kolega nám krúžil nad hlavami, tesne pod korunami stromov. Nechával som si ľudskú podobu, aby som s nimi poprípade mohol komunikovať. Avšak ostatní moji vlkodlaci, teda okrem Alexa, ktorý sa stále nezdvíhal, boli vo vlčích podobách a naštvane vrčali.



,,Smrdia! To nie sú takí, akých chce paní! Sú iní! Necítiš to? To je tá špina, čo nám skrížila cestu aj posledne! Nedajú a ani len zožrať!" zrazu vyzeral byť ten, čo sa z konára nepohol, nejaký naštvaný. Zamával veľkými krídlami nejako rozladene, ale ani sa nepohol.



,,Moje meno je Kovu!" zvreskol som, aby som na seba upútal ich pozornosť. Ten, čo sa nad nami vznášal, sa jednou rukou chytil konára nad nami a len sa tam mierne pohupoval, ako opica. ,,Som syn Sierry a vnuk starej kráľovej Sivej. Som kráľom vlkodlačieho kráľovstva. Kto ste vy?!"



,,Ono to rozpráva! Počuješ?" zasmial sa tvor, ktorý visel na konári nad nami. Vydvihol sa a zatočil okolo neho nohy a telo schoval v krídlach. Skutočne vyzeral ako obrovský, spiaci netopier.



,,Počujem. Počujem. Veď to aj kričí. Kričí to tak, až to trhá uši," zacvakal zubami a sledoval ma chorými, žltými očami. Mal ich také veľké, že sa tiahli skoro cez polovicu hlavy. Nos som nevidel, ale ostré zuby, jasne. Uši mal mierne špicaté a prekvapilo skoro normálne. ,,Kričalo to, keď sme prišli do mesta. Neviem, prečo to kričalo."



,,Vy ste tí, čo vyhladili naše mestá?! Kto ste?! Koľko vás je?!" snažil som sa upútať jeho pozornosť, ale on vyzeral, že si bude švitoriť len pre seba a toho druhého, ktorý si dal asi siestu.



,,Zase to škrieka! Stále to len škrieka! Utíš to!" ozval sa tvor zabalený v krídlach. O škrekote by sa dalo hovoriť. Mali hlasy ako choré straky. Alex sa pomaly dostal na všetky štyri a moje srdce vynechalo pár úderov. Mal pohryzený krk a rana sa nezacelila. Naopak sa z nej tiahlo niečo čierne.



,,My sme..., my sme...," tvor sa hlasno nadýchol ako chorý človek, ktorý sa dusí. ,,My sme..., čo my sme?" tvor do boku naklonil hlavu. Nech už to bolo čokoľvek, rozhodne sám nevedel, čo vlastne je. Aspoň som si to myslel do chvíle než... ,,My sme upíry," prekvapene som vyvalil oči. Tak to nie. Ja upírov dobre poznám. ,,Upíry z podzemia. Upíry, ktorí sa skryli, keď buchlo žlté svetlo."



,,Vojna. Ste z čias vojny?" zažmurkal som šokovaný. Sú starí! ,,Prečo napadáte naše mestá?" upír zaškriekal a pritlačil si chudé ruky na uši.



,,Prečo vrieskaš, ty odporné stvorenie?! Prečo tak vrieskaš?!" zaspätkoval som, lebo jeho žlté oči sa začali meniť na fialové. Všimol som si, že Alex sa opatrne dostal spod konára a zliezol do kríkov. Asi nebol schopný boja. ,,Mestá. Je tam jedlo. Veľa jedla. Dochádza nám. Boli sme sa len najesť."



,,Koľko vás je?" stíšil som hlas, dúfajúc, že udržím konverzáciu. Ale on prudko zaškriekal. Asi bolo jedno ako nahlas hovorím, môj hlas mu jednoducho liezol na nervy. V každom prípade som našiel útočníkov. To, čo si hovorilo upír, by sa so mnou možno aj ďalej rozprávalo, ale jeho kolega, ktorý sa zavesil na vetvu, zaškriekal.



,,Veľa, veľa rozprávaš! Vieš, čo povedala paní! Zabiť ich! Zabiť ich! Sú odporní!" spustil sa z konára a rovno na mňa. Uskočil som dozadu a stvorenie..., lepšie povedané netvor, dopadol predo mňa na nohy a zaškriekal. ,,Vaša krv sa nedá piť, ale vaša smrť poteší!" zvreskol znovu a opätovne sa po mne vrhol. Konečne zareagovala aj moja svorka. Sledoval som, ako nás Bree obehla a vrhla sa po tom, ktorý stál na konári, ale tiež som videl, ako okamžite jej telo porazilo niekoľko stromov, keď bola prudko odmrsknutá. William s Jamesom dopadli lepšie, asi preto, že boli dvaja. Jeden zaútočil upírovi po nohách. Ten sa vzniesol do vzduchu a aj s Jamesom zaveseným na jeho končatine a škriekal tak, až som hluchol. Ja som sa vrhol proti tomu, s ktorým som sa rozprával, lebo ten si všimol Alexa zalezeného v kríku.



,,Ja tom tu, ty sviňa!" za skoku som sa premenil a vrhol som sa mu na krk. Dostal som pár rán kožovitými krídlami a zaboril som zuby do jeho krku. Bol by som prisahal, že to mám vyhraté, ale keď mi jeho krv stiekla do hrdla, pustil som ho a začal som sa dusiť, vykašliavajúc aj svoju vlastnú krv. Celé hrdlo som mal ako v ohni, ako keby mi do neho niekto nalial kyselinu.



,,Nie! Nepoužívajte zuby! Len to nie!" počul som vrieskať Alexa z kríkov nejako zachraptene. Evidentne si ich krv skúsil, aj on sám. Poranený netvor sa však zniesol a zmizol vrieskajúc v korune stromov. Jeho kolega zápasiaci s Bree a Williamom tiež bolestne zaškriekal, lebo obaja vlkodlaci sa poučili a Bree rýchlim ťahom svojich pazúrov natrhla kožovité krídlo. Ale aj ona zvreskla a padala na zem v ľudskej podobe. Obom netvorom našťastie stačili ľahké zranenia na to, aby sa stiahli. Lebo aj ten druhý len zaškriekal a letel pomedzi stromy preč.



,,Ich krv! Ich krv je ako kyselina!" revala Bree, zovierajúc si dopálenú ruky. Ja som sa stále dusil svoju krvou a dúfal, že moje telo sa vylieči a vyženie aj toto, lebo inak tu asi do pár minút zdochnem.
 


Komentáře

1 Claire Claire | Web | 1. prosince 2011 v 21:02 | Reagovat

to že mi píšeš z nového mobilu je snad to nejlepší co jsem se mohla dozvědět :D vlastně mě to vůbec nezajímá :-P hlavní je když je člověk spokonej :)

2 Kikush Kikush | Web | 1. prosince 2011 v 21:13 | Reagovat

Ahoj, mám naberanie affsiek.
Až by si chcela môžeme spriateliť. Napíš mi tvoje rozhodnutie na www.itisok.blog.cz (môj blog :) )
Ďakujem :)

3 Casion Casion | Web | 2. prosince 2011 v 14:16 | Reagovat

dala som ti ozdoby - 410

4 Snapeova Snapeova | Web | 2. prosince 2011 v 15:00 | Reagovat
5 Bonnie ;) Bonnie ;) | Web | 2. prosince 2011 v 17:50 | Reagovat

Ahoj :) Máš moc fajn blog :)

6 vestec vestec | Web | 13. ledna 2012 v 7:15 | Reagovat

Dobry clanek, hezky blog, podivas se na muj webik?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama